Vladimír Vladimírovič Putin mal novú konferenciu o stave federácie. Každý rok sledovaná, veľkolepá propagandistická udalosť má za úlohu predstaviť Rusko ako vojenskú veľmoc, s obrovskou, modernou a nebezpečnou armádou, ktorá nemá problém zareagovať na čokoľvek a kohokoľvek s dostatočnou razanciou. Táto armáda si môže dovoliť (po Jelcinovej a Gorbačovovej stagnácii a rozpade) vyzvať aj takú mocnosť ako US Army, dokonca sa bez vlastného ohrozenia sa nová Krasnaja Armija môže postaviť aj NATO ako vedúcemu svetovému vojenskému zoskupeniu.
No a teraz vážne. Sovietska armáda (a po rozpade sojuzu aj jej ruská nasledovníčka) bola naozaj v stave voľného pádu. Brežnevova stagnácia ekonomiky, ktorá neskrachovala ešte za jeho života len vďaka dvom ropným krízam, krátke epizódky po vedením žijúcich múmií, Andropovova a Černenka, Gorbačovova oneskorená a nedôsledná perestrojka, silní protivníci pod vedením Železnej lady a nekompromisného Ronalda Reagana, prepadnuté svetové ceny ropy a plynu, oslobodenie sa nevoľníkov (keď nie priamo otrokov) na východ od hraníc sojuzu a krátko nato aj vnútri jeho hraníc, to všetko viedlo k tomu, že ruská armáda sa stala obrom na hlinených nohách. Desaťtisíce tankov, tisíce lietadiel a vrtuľníkov, obrovská flotila v štyroch moriach, gigantické sklady jadrových zbraní a milióny vojakov v aktívnej službe a desiatky miliónov v zálohe, to všetko vyzeralo byť hrozivé. Aj bolo. Ale v časoch hlbokej studenej vojny, keď sa svetové konflikty plánovali viesť konvenčnými bojmi medzi divíziami tankov, rozsiahlymi presunmi armád a manévrovacími bojmi stíhačiek tretej a štvrtej generácie.
Lenže to už neplatí. Dnes sa nebojuje dvojplošníkmi – nezáleží na tom, kto lepšie premanévruje nepriateľa a kto má rýchlopalnejší guľomet so zásobou vyššou o dva tucty striel. Posledné rozsiahle boje s masívnym nasadením tankových a motostreleckých vojsk sme videli pri világoši Saddáma – zámerne píšem világoši, pretože nič iné ako vykopnutie irackých elitných vojsk zo svojich pozícií to ani nebolo. Iračania so svojimi zbraňami na úrovni 70. rokov dostali v roku 1991 – 1992 a znova v roku 2003 ťažko na frak a sotva sa dalo povedať, žeby sa nepriatelia (spojenci) vôbec zapotili. Američania a Briti mali násobne viac strát pri pouličných prestrelkách a samovražedných atentátoch v rokoch po Saddámovom odvisnutí ako pri samotnom útoku na jednu z početne najväčších armád sveta.
Tak ako to je u Vladimíra Vladimiroviča a jeho modernej, prevratnej armáde, ktorá podľa každoročného príhovoru je čoraz mocnejšia a neporaziteľnejšia? Poďme sa aspoň v stručnosti nato pozrieť.
Myslím si, že jadrom každej dnešnej modernej armády musí byť letectvo. Začnime teda ním a pozrime sa na stav ruských leteckých síl.
Aké sú dnešné najmodernejšie lietadlá, ktoré by v prípadnom svetovom konflikte boli nasadené proti sebe? Dá sa povedať, že budúcnosť, a to veľmi blízka, bude patriť stíhačkám piatej generácie a ničomu inému. Čo to je ten Fifth-generation fighter, ako ju označuje Západ? V stručnosti sa jedná o vysokovýkonné lietadlo so značnou mierou nezachytiteľnosti radarmi aj infračervenými senzormi rakiet, schopné mimoriadne sofistikovanej miery komunikácie s prostredím pomocou pokročilých počítačových systémov. A tu je hneď prvý kameň úrazu: Ruská armáda také lietadlá dnes, v roku 2019, nemá. Superoptimistickí fanúšikovia Rusov a Putina by mohli namietať, že ruské vzdušné sily predsa majú niekoľko takých lietadiel (dodnes sa mi to v diskusiách stáva). OK, pozrime sa teda na tie ruské 4+ a 5-ky stíhačky.
Prvé bolo takto označené bizarné lietadlo z dielne Suchoja, tzv. Berkut, ktorému neskôr priradili označenie Suchoj Su-47 Berkut. Tento stroj bol vlastne konvenčnou stíhačkou s negatívnym šípom krídel, pri vývoji ktorého museli inžinieri z úsporných dôvodov ponechať pôvodný drak a chvost z generácie stíhačiek Su-27 a jej nasledovníčok. Vývoj sa začal ešte v roku 1983, takže 35 rokov nazad, uprostred hlbokej totality, pričom prvý vzlet sa udial až v roku 1997... a pri ňom to aj ostalo. Berkut nakoniec zostal vyrobený v jedinom kuse, ktorý bol podávaný médiám ako budúcnosť letectva. Reálne sa stal ale len minulosťou a muzeálnym exponátom. Je pravda, že Rusi niektoré vychytávky využili neskôr pri upgradeoch Su-27, ale seriózne sa žiaden zázrak leteckej techniky, žiaden ekvivalent Spitfiru alebo ruského MiG-15 nekonal. Bublina spľaskla.
Ale nevadí, Berkut mal už následovníka. Jednalo sa o Mig 1.44, ktorý mal byť ešte lepší a hlavne stealth-pokročilejší. Taktiež toto lietadlo plánovali od začiatku 80. rokov, pričom prvý let sa mal udiať v roku 1991 – ale udial sa až o deväť rokov neskôr, v čase, keď už ZSSR dávno neexistoval. Napriek veľkým fanfáram, typickým pre čokoľvek z ruských dielní, čo je komplikovanejšie ako fľaša vodky a matrioška, projekt bol ešte v ten istý rok zrušený bez nasledovníkov v podobe viacerých produkovaných kusov.
Nevadí, štafetu dotretice znova prebrala Suchojova kancelária v Moskve. V roku 2002 vyhrala súťaž o nový typ stíhačky piatej generácie, ktorý bol priebežne pomenovaný ako PAK FA (v preklade pokročilý letecký komplex frontových leteckých síl). Mašina mala konkurovať najmodernejším západným náprotivkom ako Eurofighteru, Saabu a vyšším verziám amerických F-16, 15 a 18, dokonca ich mala prekonávať (v tom čase ešte americká F-22 nebola v službe a tiež mala meškanie). PAK FA predpovedali obrovský úspech, pretože letové vlastnosti mala mať skutočne skvelé. Bez prídavného spaľovania mala byť schopná dosiahnuť nadzvukovú rýchlosť, jej manévrovateľnosť mala byť najlepšia na svete, schopnosť stealth mala byť rovnaká či lepšia ako na západe.
Lenže chyba lávky. PAK FA bola natoľko drahá na ruskú ekonomiku, že potrebovali investora, ktorý nemá do vrecka tak hlboko ako Kremeľ a ktorý sa nechce z politických dôvodov príliš obracať na Západ. Kto je taký? Čína, krajina s obrovským kapitálom a stále ešte pomerne zastaranou armádou, do Rusov pchať peniaze nebude, ale je tu India, ktorá má síce kapitálu menej, ale zato nemá s Rusmi spoločnú hranicu (to je stopercentná záruka problémov) a tak je ochotná a schopná prispieť nejakou tou miliardou.
India tak nakoniec aj spravila a do projektu (pre Rusov a ich armádu tak kritického) zainvestovala 6 miliárd dolárov. Zato chcela v budúcnosti objednať 214 kusov jednosedadlových a 48 dvojsedadlových cvičných kusov, Kremeľ 150 kusov do roku 2016. Ak by sa im to poradilo, tak bojaschopnosť letectva Indie a Ruska by razantne narástli a z oboch krajín by sa stali letecké veľmoci (nielen regionálne). Rusko by sa aj po odrátaní ostatných, starších typov lietadiel stalo najsilnejším letectvom v Európe.
Ale chyba za chybou. India po niekoľkonásobnom oneskorení použiteľného predsériového stroja znervóznela. Akonáhle bol prototyp dodaný, Indovia zistili, že nespĺňa kritériá, ktoré od neho očakávali a ktoré boli dohodnuté. Začiatkom roku 2018 znechutení indickí úradníci z obrany oznámili ruskej strane, že sa na celé PAK FA môžu... proste že už nebudú pchať peniaze do niečoho, čo nemá ani len slabé výsledky. Rusi teda zostali rok nazad na celý vývoj sami – v čase zúriacej krízy kvôli ekonomike založenej na vývoze ropy a plynu (v čase, keď americkí producenti začali frackovaním bridlíc trhať rekordy vo vlastných dodávkach), sankciám, proxi vojne na Donbase, korupcii a hlavne nízkej cene ropy a plynu. Keď tie peniaze nemali v roku 2007, v čase najvyšších cien ropy na svetových trhoch a polovičnej ťažbe na americkej strane, dnes ich nemajú o to viac. Čo teda urobiť?
Nuž, Rusi urobili dve veci – a jednu trápnejšiu ako druhú. Najprv zobrali dva z mála letuschopných demonštrátorov, nad ktorým aj Indovia ohrnuli nosom, do Sýrie. Prvá otázka, ktorá sa natíska, je že či ISIL má natoľko pokročilé radary a protivzdušné systémy nato, aby konvenčnejšie lietadlá (trebárs rozšírený Su-27 alebo MiG-29) vedel zostreliť šmahom ruky. Nie, nemajú. Tak načo tam teda Putin a Šojgu tie dva stroje poslali? Nuž, môžeme to podobne ako trollovia dokazovať všelijako, ale o nič iné ako o trápnu reklamu v štýle „Aha, pozrite sa, už nám to aspoň lieta, tak dajte korunku!“ tam nešlo. A ani to nevyšlo. Nielenže sú na Rusko uvalené sankcie, ale načo by niekto pchal miliardy dolárov do vývoja niečoho, čo malo lietať pred desiatimi rokmi a dodnes to akurát tak poletuje bez radaru nad hlavami milovníkov tiav? Žiaden záujem (okrem trollov) to nevzbudilo. Čo bola tá druhá trápna vec? Vysokopostavený generál letectva krátko nato v diskusii prezradil, že Rusko vlastne nikdy stíhačky piatej generácie nechcelo, veď načo by im boli, keď majú skutočne dobré stroje 4 a 4+ generácie a tie im predsa musia dokonale v 21. storočí stačiť, nie? Je to taký bizarný a potrhlý výrok, ako keby ste povedali, že vy vlastne nemáte záujem o najnovšiu Škodu Superb, ale stačí vám vytuningovaná Škoda Favorit z roku 1991, lebo veď má repasovaný motor z Fabie a nové pneumatiky. Nuž, áno, uverili sme tomu, uverili...
Takže Rusko zatiaľ svojimi stíhačkami piatej generácie veľa rozruchu nespravilo... ale čo keď plánuje niečo novšie?
Ešte ani atrament na indickej výpovedi nezaschol, a už Kremeľ ohlásil vývoj ďalšieho projektu 5. generácie. Tentokrát to prebehlo trošičku tichšie a menej pompézne, lebo veď čo keby sme nato znova nenašli prachy. Rusi sú majstri v prehadzovaní si kšeftov zľava doprava a tak sa štafeta znova ocitla v rukách kancelárie Mikojan-Gurjevič v podobe LMFS (ľahkého multifunkčného frontového lietadla). Tento typ je navrhnutý ako voľný pokračovateľ zrušeného MiGu 1.44 a má nahradiť staršie MiGy-29 a ich modernejšie verzie MiG-35. Má byť takisto stealth a spĺňať všetky záležitosti piatej generácie – a človeku sa zastaví rozum pri pomyslení nato, že na jednej tlačovke ruský generál povie, že Rusi nikdy vlastne 5G lietadlá nechceli (hoci ich už skoro 40 rokov vyvíjali) a hneď pár mesiacov nato ohlásia vývoj presne takéhoto lietadla, a to s úplne kamennou tvárou. Keď sa vám mozog nezastaví pri tom protirečení, zastaví sa vám iste na tom, že ho idú vyvíjať na niečom, čo je 19 rokov zrušené. Rusi musia mať mimoriadnu dávku odvahy – alebo to je len zvýšené promile vodky – pretože si neviem predstaviť, že napríklad VW by zrušil v roku 2000 nejaký projekt a teraz sa k nemu vrátia. Viete si predstaviť modely roku 2000? Dnes sú ich plné bazáry alebo sklady náhradných dielov. Ak by komerčná, súkromná automobilka začala vyvíjať nový model na základe niečoho, čo nechcú už ani v AAA Auto, tak by sa jej generálny riaditeľ ocitol na úrade práce v rozpätí hodiny až dvoch.
Aj keď nevadí. V Rusku dávali historicky aj iné nonsensy veľký zmysel.
Čo ale robí rozdiel medzi 4+ a 5 generáciou lietadiel počas vojny? Ťažko povedať, keďže k vojenského stretnutiu medzi povedzme americkým Raptorom a ruským Su-27+/Su-35 ešte chvalabohu (alebo bohužiaľ) nedošlo, no rozhodne je menší rozdiel medzi štvorkou a štyriapolkou stíhačkou ako štyriapolkou a päťkou. Stealth urobí v konflikte veľa. Od prvej svetovej vojny sa vyvíjali lietadlá na vyššiu rýchlosť, vyššiu nosnosť a dobrú manévrovateľnosť, pretože od zákopov prvej svetovej vojny až po Vietnam (určite po Kóreu) prebiehali boje tzv. dogfightom, čiže manévrovacím bojom. Ak ste mali stroj rýchlejší o desať percent, v prípade potreby ste proste „ušli“ z miesta a Hermann nad La Mancheom alebo Iľja nad Kóreou si mohli trhnúť. Keď ste mali lepšiu obratnosť ako nepriateľ, z boja ste vyšli víťazne, aj keď bol ten druhý pilot skúsenejší. Lenže nástupom riadených striel, počítačov a palubných radarov je vám jedno, či vaše lietadlo letí rýchlosťou 2 alebo 2,2 M, keď nepriateľova strela letí rýchlosťou trikrát vyššou a vy často nemáte možnosť a čas ani poriadne na hrozbu zareagovať.
Naopak, 5G lietadlo má oveľa podstatnejšie výhody ako nárast rýchlosti či vyššiu nosnosť. Ak máte stealth lietadlo, ktoré sa dostane nad nepriateľské územie bez toho, aby si ho protivníkove radary včas alebo vôbec všimli, tak máte obrovský náskok. Predstavte si prúdové lietadlo ako náš MiG-29, ktoré by sa dostalo 75 rokov nazad, do čias našich pilotov v RAF – je jedno, že nepriateľské Messerschmitty majú väčší počet, sú prerobené s výkonnejšími motormi alebo majú ťažšie kalibre guľometov – proste by voči vám nemali najmenšiu šancu. O niečom podobnom je aj 5G stíhačka versus 4 alebo 4G stíhačka. Armáda, ktorá má vo výzbroji aspoň pár kusov týchto lietadiel, má obrovskú výhodu voči nepriateľovi. India so svojimi plánovanými 200 kusmi PAK FA strojov by zmietla konvenčné sily Pakistanu (alebo Číny) v rozpätí hodín tak, že by ich následne ubili čiapkami. Čína by v prípade útoku na Tchaj-wan rozprášila jeho PV-obranu počas hodiny a nemusela by sa báť amerických lietadlových lodí. Práve z tohto dôvodu je tvrdenie spomenutého generála, že Kremeľ vlastne 5G lietadlá nepotrebuje, mimoriadne vtipné (alebo skôr trápne) – pokiaľ nebudú mať aspoň jednu peruť v mieste potenciálneho konfliktu s inou veľmocou, vojnu na 99% prehrajú vo vzduchu v momente jej začiatku.
Ale čo keď Rusi predsa len pod vedením báťušku Putina vybudovali dostatočne silné letecké útvary výlučne na lietadlách štvrtej a štyriapoltej generácie? No, keby aspoň to bola pravda... tá je ale od tohto tvrdenia vzdialená ako Venezuelčania od plného žalúdka. Poďme sa pozrieť na stav ruských leteckých síl (údaje sú čerpané pre jednoduchosť z Wikipédie, ale pod originálnym článkom nájdete odkazy na zdroje).
Nehľadiac na staršie typy lietadiel a zakonzervované stroje má Rusko dodaných cca 550 ks lietadiel a 570 vrtuľníkov. Do tohto počtu sú ale rátané aj objednané a ešte nedodané stroje s termínom výroby do 2020. Medzi lietadlami s pevnými plochami patrí jedna pätina Jakovlevom 130, ktoré nie sú priamo bojové lietadlá ako skôr cvičné bojové lietadlá. V prípade symetrického vojnového konfliktu by nemali šancu ani proti lietadlám ako Grippen či Typhoon, nieto päťkovým Raptorom. Áno, aj oni dokážu ostreľovať pechotu alebo zhodiť bombu na nepriateľský konvoj, ale ekvivalent Spitfiru to rozhodne nebude. O trochu viac je v zozname 4+ Suchoj 34 a približne rovnaký typ Suchoj 30, no a na doplnok o trochu menej Suchojov-35S (tam je stále ešte veľká časť vo výrobe). Inými slovami, z 550 lietadiel sú štyri pätiny z týchto štyroch typov, z toho stovka cvičných „Albatrosov“. Samozrejme, jedná sa o monumentálnu silu, ale stále sú to lietadlá 4 až 4+ generácie, čiže niečo, čo by robilo bordel nad Afganistanom alebo Irakom, ale nie v 20. rokoch 21. storočia.
S čím by tieto tri stovky moderných sučiek museli rátať v prípade tretej svetovej? Len na americkej strane je lietadiel rovnakej generácie mnohonásobne viac. F-18 je stroj, ktorý patrí k štvorke generácii, ale moderné verzie E a F patria do 4+ generácie. Dodnes sa ich vyrobili vyše 600 ks. F-15E Strike Eagle, upgrade staršej F-15, má vo vzduchu 450 kusov. Staršie Tornáda, hoci veľká časť z nich už bola vyradená, lietajú v stovkách kusov. Typhoonov je 560, Grippenov 250, francúzskych Raphaleov necelých dvesto kusov.
Treba ale poznamenať, že väčšina dodávok týchto novších strojov bola dohodnutá a zaplatená v čase, keď ropa mala cenu 70 a viac USD za barel a neexistovali sankcie na ruské firmy aj krajinu samotnú. Objednávky nielenže stagnovali, oni posledné roky prudko klesali – holt, sankcie asi nefungujú... Dlho avizované nahradenie MiG-29 novšími verziami (MiG-35) stagnujú, údajne sa toto supermoderné lietadlo (v skutočnosti pol generácie dozadu) stále sériovo nevyrába a vzdušné sily dostali len pár predsériových kusov (aj to stačilo nato, aby Kremeľ zredukoval objednávky z 37 na šesť kusov! Déngi ňet...
Čo vrtuľníky? Z troch bojových typov (Mil-28, Ka-50/52 a Mil-35) bolo dodaných 260 kusov strojov, zvyšok sú nebojové nákladné stroje. Len Ah-64 Apache bolo vyrobených vyše dvetisíc kusov, ďalšie stovky Mangust a Tigrov z Európy. Pomer 10:1 v prospech NATO s tým, že západ na seba sankcie uvalené nemá. Mimochodom, práve Kamovy boli pred časom ospevované ako niečo nadčasové (ale vlani ich museli vzdušné sily uzemniť, pretože akosi pričasto padali, vrátane smrteľných nehôd. Rusi síce majú obrovské množstvo vrtuľníkov Mil-17 (známych aj z našich leteckých síl), ktoré môžu byť v istých verziách vyzbrojené aj protitankovými raketami, ale treba podotknúť, že sa jedná len o ich sekundárnu úlohu a primárne sú určené ako nákladné a dopravné. Nemyslím si, že Mi-17 s podvesenými raketnicami by v symetrickom konflikte dokázali prežiť dlhšiu dobu ako pár minút. Už v Afganistane mali tieto vrtuľníky (a aj modernejšie Mil-24) obrovské straty kvôli Stingerom a guľometnej paľbe, a tvorili cca polovicu sovietskych leteckých strát.
Opustime teda radšej vzduch a držme sa viac pri zemi. Čo nám ponúkol režim najgeniálnejšieho prezidenta Putina, podmorského archeológa, krotiteľa tigrov, playboya na koni a skvelého stratéga, medzi pancierovými jednotkami? Hlavne je to najlepší tank sveta T-14 (nesprávne prezývaný Armata podľa použitej platformy korby a tohto názvu as budem držať v ďalšom texte), tank, ktorý prekonal všetky očakávania vojenských špecialistov tým...že použil strelivo oddelené od posádky, čiže niečo, čo ma západ v podstate od Vietnamu. Mimoriadne haló, ktoré sprevádzalo nasadenie tohto očakávaného stroja na vojenskej prehliadke (nie v boji, ale len v „cirkuse na Krasnej Plóščadi!“) na Červenom námestí v roku 2015 zotrvalo mimoriadne aj naďalej, nie však v dôsledku mimoriadneho dojmu na expertov, ale skôr ako dôsledok toho, že stroj na prehliadke pred stovkou kamier zdochol a pol hodinu sa nedal nielen naštartovať, ale ani odtiahnuť. Majstrovské dielo (slová Kremľa) ospravedlňovali typicky rusky nie tým, že proste sa to pokazilo (čo sa stáva pri každom prototype, nie?) ale tým, že šofér tanku ho nevedel šoférovať. Veď koho iného pošlete v prototype najmodernejšieho tanku a na najočakávanejšiu vojenskú udalosť roka keď nie človeka bez vodičského oprávnenia, nie?
Irony off. Koľko týchto supermašín má byť podľa Kremľa dodaných? (nasledujúce čísla sa týkajú výlučne samotných tankov, odťahovacie mašiny neboli v zozname uvedené a asi budú doobjednávané separátne):
V čase samotnej prehliadky (či fiaska) sa udávali čísla 2.300 kusov dodaných do roku 2030 (zaokrúhlene dvesto ročne). Tým by sa 70% ruských tankových síl zmodernizovalo na 21. storočie (alebo tretia štvrtina 20. keď sa nato pozeráme optikou západných expertov),
- 100 kusov o dva roky neskôr (ach tie sankcie),
- 20 kusov reálne dodaných, údajne „kvôli testovaniu a vychytaniu chýb“.
Aha. Supermašina, ktorá nie je schopná sa pokaziť, iba šofér môže zabudnúť na prevodovku, a zrazu sa musí celá séria zredukovať kvôli testom. Hm. Oni vlastne čoskoro zistia, že tanky 21. storočia ani nepotrebujú, lebo té tridsaťštvorky majú stále najlepšie na svete...? V prípade kvalít tohto terminátora sa potom zjavuje podozrenie, že nie je úplne kóšer, keďže akosi podpultovo sa ruské ministerstvo obrany rozhodlo náhle pre modernizáciu starších typov tankov na modernejšie verzie (to ako s tou Škodou Favorit s motorom z Fabie). Ak teda vám sankcie neškodia, ekonomika fičí na plné guličky, máte najlepší tank na svete, ktorý sa nedokáže pokaziť, tak prečo sa zo dňa na deň rozhodnete zredukovať nákup strojov z 2.300 na 100 „predsériových“ a radšej začnete urýchlene modernizovať staršie T-80 a T-90?
Odpoveď nechám na vás a tiež na platených trolloch, ktorí nás budú presviedčať o tom, že to je geniálny krycí manéver veľkého vodcu v Kremli a že vlastne oni len idú robiť jedno aj druhé aj napriek sankciám.
Mimochodom, podobne ako v tandeme Berkut – MiG-1.44 - PAK FA – LMFS, aj tu sme boli svedkami podobného supernezničiteľnéhoaultradobrého tanku Čierny orol, ktorý bol zrušený krátko nato ako bol vychválený, aby predal štafetu nezničiteľnosti tanku T-95, ktorého producent v Omsku krátko nato skrachoval, pretože zasa neboli déngi.
Čo iné stroje ako tanky? Obrnené vozidlá pechoty majú byť taktiež nahradené niečím na podvozku Armata, konkrétne vozidlami Kurganec a Bumerang, ktoré – ako vždy – meškajú s dodávkami, hoci sa mali objednať celé tisíce na náhradu BVP-čok a BTR-iek. Konvenčnejšie vozidlo Bulat nájdeme v počte ani nie sto kusov, hoci sa vyrába vyše päť rokov. To je jeden dodaný kus za dva týždne...
Čo protivzdušné systémy? O superschopnostiach raketových komplexov S-300, S-350, S-400 a S-500 vám bude básniť každý, kto číta vyjadrenia ruských predstaviteľov armády; niekto dokonca vymenuje ich víťazno-triumfálne mená (Triumf, Víťaz a Triumfátor), ale akosi som sa nedočítal ani mäkké F o tom, či konečne niečo nepriateľské zostrelili v Sýrii. Naopak, izraelské letectvo podniklo na územie ISIL-u a Assada niekoľko stoviek náletov, pričom „ruské“ systémy dokázali zostreliť RUSKÉ lietadlo. Výsledkom je 15 mŕtvych Rusov. Ruské ministerstvo vyhlásilo, že zato môžu Izraelci – aj keď neviem, či keď hodím kameň po Jankovi a miesto toho rozbijem hlavu Zuzke, či nebude vinovatý práve ten minutý Janko... Tak či tak, skóre je 15:0 (v prospech ruských systémov, len nie v prospech Rusov). Židia navyše ničili minimálne dva systémy Pancir, ktoré majú byť – v tradícii ruských prehlásení – najlepšie na svete. Áno, jedna S-200 zostrelila (už nad izraelským územím) jednu F-16, ale piloti prežili a Židia za sebou nechali viac zničených cieľov, vrátane pár PV-systémov.
Prečo vlastne Rusi nenasadili proti pár židovským stíhačkám svoje systémy a nespravili si mimoriadne renomé? Zroa HaAvir VeHahalal, ako sa označujú izraelské vzdušné sily, sú mimoriadne zdatný protivník; zostrelenia celej letky naraz by bola obrovská reklama a triumf (nielen namaľovaný azbukou na boku rakety). Žeby v skutočnosti mali spomenuté PL-systémy rovnaké superschopnosti ako všetky ruské 5G stíhačky, nezničiteľné tanky, ktoré zdochnú na ulici a vrtuľníky, ktoré musia byť uzemnené kvôli pričastým nehodám? Samozrejme, môžeme namietať, že Rusi nechcú hrotiť konflikt v Sýrii zostrelením židovských lietadiel – ale prečo tam teda tie systémy dali? Humorné vysvetlenie ponúkla ruská trollosféra, ktorá oznámila, že rýdzou zhodou okolností bol tento systém (Pancir) vypnutý a bola na ňom vykonávaná údržba. Aha. A na Armate na Červenom námestí práve v tom momente pred kamerami menili pneumatiky, čo?
Takže asi ani v PL-systémoch nemôžeme očakávať o Rusov nejaké hviezdne vojny a celá bublina (aj abnormálne veľkým počtom verzií – ešte jedno Voloďove volebné obdobie a ďalšie esko už bude mať označenie es štyri milióny) je len bublina, ktorá dokázala zostreliť akurát vlastný Iljušin aj s kompletnou posádkou. Dokonca ani náletu lietadiel US Air Force, ktorý zabil v Sýrii niekoľko stoviek ruských kontraktorov, takzvaných Wagnerovcov, nedokázalo ani jedno miestne esko zabrániť.
Čo pechotná výzbroj? No, tu je to ešte pestrejšie a dali by sa o nej napísať také elaboráty, že by Voloďa odtiahol s hanbou. Legendárny Kalašnikov v Iževsku je de facto v krachu a zachránila ho iba injekcia z verejných zdrojov (rozumej, výrobu najletálnejšej zbrane v histórii dotujú ruskí pracujúci a dôchodcovia). Človek by naviac povedal, že v 21. storočí sa nebude bojovať v zákopoch a tak nebude až tak závisieť na type samopalu, ale u Rusov majú nato iný názor. A tak sa medzi Gorbačovom a Putinom niekoľkokrát súťažilo, nesúťažilo a hlavne nevysúťažilo nič. Kedysi v 90. rokoch som s utajeným dychom čítal o novom projekte ruských pechotných síl, tzv. automate Abakan, ktorý prekonáva všetky pechotné zbrane sveta, čoskoro nahradí všetky Kalašnikovy sveta a bude výrazným exportným úspechom Moskvy. Ak ste o Abakane nikdy nepočuli, neplačte, potom už ani ja. Neskôr sa zjavili zvesti o toľkých verziách, každá stokrát lepšia ako tá predtým, ale hlavne každá už-už išla urobiť v ruských silách revolúciu, že som sa v tom stratil (a potom aj prestal sledovať). Modely AK-101, AK-102, AK-103, AK-104, AK-105, AK-115 a cca desať ďalších ákáčok sa striedali v kalibroch, veľkostiach a potenciáli, len akosi sa nedočkali uznania (ach, tie déngi). Aby sme sa v tom už úplne zamotali, tak nové série dostali viac sexi číslo, vyššie trojciferné, a tak máme zrazu AK-200, AK-308 a čojaviemčoešte. Medzitým sa zjavil a vyparil Automat Nikonova, ktorý bol označovaný ako lepšie čosi od samotného Kalašnikova, lenže zasa, déngi net a on bol údajne drahší ako Kalach).
V kategórii samopalov (vždy mám bordel v tom, čo je samopal a čo je automatická puška, ale Kalašnikov je na puškové strelivo, takže mal by byť automatickou puškou a nie samopalom) nás ruské zdroje dlhé roky osvecovali novými a fenomenálnymi mašinami ako Bizon, Veresk, Klin, Groza, Kedr, Víťaz, Kiparis, PP-90 a PP-2000. Ak ste o nich zasa nič nepočuli, nevadí, obrazne povedané je týchto typov viac ako ich bolo súhrnne vyprodukovaných do výzbroje. Pištole sú na tom rovnako – Grach, Viking, P-96, GŠ-18, SR-1 a PL-14 je tiež rovnaká zmeska zbraní, do ktorých sa investovali peniaze daňových poplatníkov nato, aby sa vyrobila malá séria, ale potom sa našiel iný objekt s rovnako okrajovým využitím.
I tak mi stále nejde do hlavy, načo vlastne Rusi prezbrojujú samopaly a automatické pušky neustále na niečo nové? Iste, jedná sa o národnú pýchu, veď okrem ropy, plynu a kalašnikovov vlastne federácia neexportuje nič, no i tak. V prípade asymetrickej vojny v Čečensku je jedno, či máte AK-47 z plechu alebo AK-4.000.000 z kompozitu. V prípade tretej svetovej je vám jedno, či máte na pleci novú generáciu kalacha, keď vám nad hlavou krúži lietadlo piatej generácie s termobarickou strelou, nie? Natíska sa tu otázka, či celé haló okolo týchto prezbrojovačiek nebolo len hmlou okolo miliárd rubľov uliatych v rámci národnej hrdosti. Nedáva mi inak logiku vypisovať súťaže, rušiť ich, zakaždým na tom premrhať kvantum nedostatkových peňazí a to v čase, kedy máte sklady plné miliónov samopalov a automatických pušiek a musíte chodiť do Dillí kvôli almužne na prvé konečne moderné lietadlo.
No a teraz poďme k pýche ruského námorníctva, ponorkám. Po nepríjemných udalostiach a kurskoch potápania (Kursk, Komsomolec a spol.) sa akosi život v tejto sfére vytratil a približne desať či viac rokov sa o nových ponorkách nevravelo. Potom ale prvé úspechy nového prezidenta rozvírili hladinu: Najprv sa roku 2013 spustila nová ponorka typu Borej, K-535 Jurij Dolgorukij, následne jej sestričky (či bračekovia) Alexander Nevskij, Vladimír Monomach a v rôznom štádiu rozpracovanosti sú Kňaz Vladimír a Kňaz Oleg (napriek ruskej kvalite a osude vyššie spomenutých plavidiel, neodvolávajú sa na kňazov, ale ide o kniežatá ako svetských vládcov). Navyše sú pripravované tri ďalšie kusy, Generalissimo Suvorov, Imperátor Alexander III. a Kňaz Požarskyj, s nejasným dátumom dokončenia. Dokonca aj ruská Wiki sa zmohla iba na strohé „založen, strojit sa“.
Je tam jeden problém. Dolgorukij sa dokončoval sedemnásť rokov a práce na ňom sa začali tesne po rozpade Sovietskeho zväzu. Neboli peniaze, takže ponorka sa odložila na neurčito a až vysoké ceny surovín za Vladimíra Putina dovolili rozrobený kus dokončiť a začať ďalšie. Ale čo teraz, keď bridlicová ropa prýšti zo zeme čoraz hojnejšie, OPEC musí škrtiť produkciu a aj Saudi uvažujú o odpredaji svojej zlatej kačice, ARAMCA, zahraničným investorom? Kto bude ďalšie ponorky financovať, keď Indovia sa dostatočne popálili, Čína na Rusov zvysoka kašle a žiadna dostatočne bohatá krajina si kvôli nejakej ponorke nebude kaziť vzťahy so západom kvôli prekročeniu sankcií? Predpokladám, že Generalissima aj tretieho kňaza bude čakať osud svojho najstaršieho súrodenca – zakonzervované torzo pokryté hrdzou niekde v Murmansku, ktoré čaká na lepšie časy celú dekádu.
Čo iné zložky námorníctva? Lietadlová loď, pardon, lietadlový krížnik, pardon, vyberte si medzi názormi trollosféry podľa toho, či sa uprostred La Mancheu plaví alebo iba dymí, je vo výbave ruského námorníctva iba jedna, a to Admirál Kuznecov (od nasadenia v Sýrii zvaný kremačná pec). Málokto vie, že Rusi/Sovieti mali pôvodne rozostavaných ďalších osem kusov (pár aj dokončili a zaradili do výzbroje ako vrtuľníkové „lietadlové“ lode). K dnešnému dňu sú v službe len dve, a to samotný Kuznecov a čínsky Liaoning. Táto informácia vlastne nie je úplne presná – Kuznecov dostal pred dvoma mesiacmi úder z milosti a zrútila sa na neho časť doku alebo žeriavu (načo sú Západu torpéda, keď si to Rusi potopia sami žeriavom, však?), takže „pojazdná“ je už len Liaoning.
Bátuška Putin sa síce vyjadril, že chce nové a moderné, nie mazutové lode (asi po tom fiasku v Sýrii, kde USA nepotrebovali družice na lokalizáciu lode, lebo Kuznecov za sebou nechával z diaľky viditeľné oblaky hustého dymu kvôli pokazenému pohonu, časť cesty ho musel tlačiť remorkér, ktorý ho sprevádzal celú cestu z Murmansku až do Lakatíje; na lodi nefungovala polovica záchodov a dve „supermoderné“ palubné lietadlá MiG-29 a Su-33 padli v rozpätí troch týždňov, pretože piloti nevedeli poriadne pristávať). Celý svet sa na tomto vyhlásení začal smiať (ako pri väčšine vyhlásení Putina). Poprvé: ako už som mnohokrát spomenul, niet prachov (a tak skoro nebudú). Ruská ekonomika je v rozklade, počet obyvateľov klesá, inteligentnejšia zložka obyvateľstva, hlavne mladá generácia, utiekla za lepšími príležitosťami na nenávidený Západ, takže daňový poplatníkov bude menej a menej. Ukrajina, Donbas a Kerčský most zhltli brutálne peniaze bez toho, aby to na svojej životnej úrovni bežný Rus pocítil (okrem jej citeľného klesnutia od roku 2013). Infraštruktúra padá, nie sú peniaze na nič, megalomanské projekty (kozmodróm Vostočnyj, olympiáda v Soči, samotný most na Krym) nepriniesli nič len miliardy USD rozkradnutých mafiou okolo pána prezidenta. Bude húř, ako by povedal Ivan Mládek.
Okrem toho, že nie sú peniaze na stavbu novej lietadlovej nukleárnej lode, otázkou je, kto ju vyvinie? Má Rusko posledné tri dekády skúsenosti so stavbou takýchto plavidiel? Vývoj lietadlovej lode nie je vývoj nového Žiguláku, to je projekt na tri dekády a miliardy USD naliatych do všetkého, od reaktoru cez elektroniku až po interiér. Kto im dá na to tie miliardy, keď aj na vývoj PAK FA museli žobrať u Indov a Armata je objednaná len v jednej stovke kusov miesto pôvodne plánovaného dvadsaťšesťnásobku? Ešte taká pikoška: Ruská federácia, napriek obrovskej rozlohe, nemá doky s dostatočnou kapacitou na stavbu takýchto lodí – preto doterajšie plavidlá za Sovietskeho zväzu stavali v ukrajinských lodeniciach v Mikolajive. Čo postaví Ukrajina arcinepriateľom Rusom po okupácii Krymu a Donbasu? Ani papierovú lodičku nie. Voloďa si musí nechať najprv postaviť doky s dostatočnou kapacitou nato, aby mu tam loď týchto rozmerov vošla... oh wait, again dengi net!
Takže zasa sa nič nekoná a žiadna nová lietadlová loď v Rusku proste nebude –a s tým sa fanúšikovia nepotopiteľného „nášho“ prezidenta Putina musia zmieriť. Rusko proste dávno nie je námornou veľmocou a vládcom morí nikdy ani nebolo. Jeho bitevné lode a krížniky sú určené na patrolovanie relatívne blízko pobrežiu a tomu je prispôsobený ich pohon – na rozdiel od nosičov US Navy a ich nukleárnych tried krížnikov, ktoré dokážu plávať bez zásobovania palivom celé roky a po celom svete (tzv. blue ocean navy). Ruský mužík si proste musí uvedomiť, že nejaký hypotetický zásah na druhej strane zemegule (napríklad proti útočníkom na Venezuelu) proste nemá ako zasiahnuť a skôr bude mať asi tú Star Trek Enterprise ako schopnú lietadlovú loď 21. storočia. A ako poznám Rusov, najbližšiu dobu nebudú mať seriózne opravenú ani len tú poškodenú existujúcu (ale snáď zvládnu aspoň tie latríny).
Čo iné má teda ruský vojensko-priemyselný komplex ponúknuť svetu a hlavne vlasti? Veľká aura sa vznáša okolo balistických rakiet, kde sú údajne Rusi neprekonateľní. No, možno sú, ale to podľa Putinových rečí sú vo všetkom, lenže zatiaľ vždy „skutek utek“ a z najlepších 5G stíhačiek, najlepších tankov, najlepších kalachov a najlepších vrtuľníkov sa bez výnimky vykľulo pár nepojazdných, dve dekády zastaraných „šrotov“, ktoré budili na Západe pobavené úsmevy. Ruské PL systémy dokázali počas niekoľkých stoviek náletov Israeli Air Force a US Air Force zostreliť dve lietadlá, aj to jedno vlastné, a počet mŕtvych členov posádky je 13:0 v „prospech“ Rusov samotných. Netrúfam si hodnotiť, či ich rakety sú alebo nie sú skvelé – sú v prvom rade nevyskúšané a dúfajme, že to tak aj zostane. Balistické rakety ale nie sú obchodným artiklom tak ako BVP-čka alebo stíhačky, takže nemyslím si, že s nimi Rusko urobí dieru do sveta. Druhá vec je, že po rozpade Sojuzu mala armáda tisíce kusov, z ktorých aspoň časť použila ako nosiče satelitov pre západ. Bolo to lacné, relatívne spoľahlivé a aspoň tým niečo získali do rozpočtu. Lenže čo potom, keď Elon Musk a jeho konkurenti dokončia všetky svoje projekty, ktoré budú hodné 21. storočia a budú návratné, recyklovateľné? Žiadnemu ruskému nosiču nepomôže to, že je lacnejší o pár percent, keď musia zákazníci previezť družice cez pol sveta – Muskov Falcon bude ešte citeľne lacnejší, pravdepodobne spoľahlivejší a hlavne domáci. Ruskí výrobcovia sa budú môcť rozkrájať na kolieska, skrátka skončia, pretože domáci odbyt je v troskách a západ ich už bude potrebovať ako včerajší toaletný papier. Ruská kozmonautika nikdy nebola dobrá, hoci áno, ešte ako Sovieti dokázali dostať prvú družicu, muža, ženu a psa nahor – treba si uvedomiť, že odvtedy ich Západ neustále predbiehal a od Gorbačova Rusko nemalo čo v tejto sfére ponúknuť.
Ale skutočne sa nenájde nič dobré, nové, modernizované v Ruskej armáde? Nie som len zaujatý a nehľadám len chyby a nie pozitíva?
Nuž, áno, nechal som sa skutočne uniesť a zatiaľ som našiel len slabiny. Ale aby som informoval vo svojom blogu vyvážene, pokúsim sa nájsť aj niečo, čo sa za Vladimíra Vladimiroviča seriózne podarilo dokonale. Áno, pre tých neveriacich Tomášov je tu správa, že nie je to až tak neschopný vrchný veliteľ, za akého po považuje celý Západ (okrem všetkých nacionalistických, komunistických aj skryte fašistických strán a hnutí). Jeden projekt dokázal dotiahnuť do konca aj včas a bez peňazí od Indov.
Ponožky. Zdá sa to neuveriteľné, ale Rusi donedávna skutočne ešte nepoužívali ponožky ale len omotky (onuce). Človek by si povedal, že jedna z početne najväčších armád sveta predsa nemôže mať vo výstroji súčasť oblečenia z antického Ríma – ale áno, je to krajina neobmedzených možností. Takže aby Rusi neboli celému svetu na smiech, skutočne po roku 2010 prešla ruská armáda na ponožky. Nikde som sa síce nedočítal, či bola celá, mnohomiliónová zákazka predražená o sto percent alebo o dvesto, takže nebudem tu špekulovať (iba mám podozrenie, že na Západe by to zvládli tradične o polovicu lacnejšie). Dá sa ale predpokladať, že to nebolo úplne kóšer, lebo veď sme v Rusku a tam sa nič nerobí zadarmo a ani Voloďa Vladimirovič predsa nemôže vyžiť iba z oficiálneho prezidentského platu.
Je niečo iné, v čom sa Rusi posunuli dopredu? Mistraly im Frantíci nedodali, lebo sankcie, a naši trollovia nevedia vysvetliť, ako teda môžu byť prospešné pre ruskú ekonomiku. Západná elektronika sa cez sankcie nedostane, čiže do prípadného nového ruského lietadla alebo tanku budú asi Rusi montovať elektrónky – ostatne, GPS zariadenia v kokpitoch ruských stíhačiek v Sýrii boli civilné GPS-ká prilepené na kryt kabíny lepiacou páskou. Ono zasa tie ponožky asi nie sú až taká blbosť...
Takže stále sa pýtam, v čom je tá ruská armáda taká skvelá? Dokázala posledné dve či tri dekády vyhrať nejakú veľkú vojnu? Nuž, áno, dve vojny vyhrala, jednu prehrala a dve akosi len remízovala. Skutočne sa im podarilo vyhrať vojnu proti Gruzínsku (päťdesiatkrát menšej krajine čo sa týka počtu obyvateľstva) – super, úspech jak hovado. Krym museli obsadiť tak rýchlo ako sa dalo, a to napriek záväzným, písomne garantovaným dohodám z Budapešti (a pomocou skorumpovaného Janukovyča). Prvú čečenskú vojnu prehrali za cenu tisícok mŕtvych na oboch stranách, druhú de facto remízovali za cenu desaťtisícok mŕtvych, Donbas (napriek 11.000 mŕtvym) Rusom viac vzal ako priniesol – sankcie, rozpad armády, mafia na koni, vyvražďovanie sa všetkých Motorol, Giwiov a koho ešte navzájom, Krym a Kerčský most stavaný z vytunelovaných dôchodkových fondov, Ukrajina definitívne a nezvratne prozápadná, životná úroveň polovičná oproti roku 2013, zostrelenie MH117 vlastnými PL-systémami (v podstate jediný masový úspech ruských systémov okrem toho svojho Iljušinu v Sýrii) – človek by povedal, že kvôli tomu museli obsadiť aspoň Atlantídu. Ale nie, oni iba obsadili kus (dovtedy proruskej) západnej Ukrajiny s čiernym uhlím a kukuricou. Nič viac, nič menej. Žiadna superveľmoc sa z Ruska nestala. Nezískali konkurenčnú výhodu. Neodstránili žiadne bezprostredné nebezpečenstvo. Ale je pravda, že Vladimír Vladimirovič si krátkodobo, za cenu 11.000 mŕtvych a niekoľko desiatok miliónov zbedačených získal pár percent na popularite. Rodičov, farbu očí a ruského prezidenta si proste nevyberieš...
