Extremizácia počasia počas globálneho otepľovania - fakt alebo zvrhlé želanie klmatológov?

Autor: Ján Valchár | 14.8.2019 o 12:02 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  27x

V (čoraz častejšie sa vyskytujúcich) článkoch o klimatickom otepľovaní zmene rozvrate bývajú jedny z najfrekventovanejších “argumentov” tie o klimatickej extremizácii. 

Podľa panikárov je otázkou času, kedy bude počet, frekvencia, sila a ničivosť tornád, hurikánov, kalamít rôzneho druhu vyššia a vyššia - to všetko kvôli pár molekulám CO2 navyše. Poďme sa pozrieť aj na tento argument. Zdroje som pre prehľadnosť skopíroval z Wikipédie, kde sú hmatateľne spracované; pod článkami sa dajú nájsť originálne citácie a linky.

1. Tornáda

Včera sa Záhorí prehnala supercela. Je to fajn, že supercela nenapáchala žiadne väčšie (nadštandardné) škody, pretože v kontexte klimatickej katastrofy vážne tento terminus technicus spôsobuje obavy a vrásky na tvári. Čo sa vlastne Záhorím prehnalo?
Búrka. Nič viac. Slovo búrka nebudú takú obavu ako niečo s predponou super- a príponou, ktorej väčšina populácie nerozumie. Účel splnený, panika vyvolaná. Škody prakticky neboli. Budeme ale do budúcna používať toto slovo, ktoré pre bežného občana pred rokom nebolo známe? Slovo tsunami nebolo verejnosti známe pred roko 2004, kedy najsmrtonosnejšie zasiahlo Indonéziu; potom sa dokonca zaviedlo aj na označenie finančných otrasov.

Z mojej skúsenosti vychádza, že bežný človek sa bojí príchodu tornáda do našich zemepisných šírok. Tornáda tu podľa ich výrokov nie sú typické, a keby sa tu predsa len vyskytli, je to jasný dôkaz prudkých zmien  a niečoho nevídaného.

Skutočne? Na nasledujúcej stránke máme zoznam európskych tornád za posledných cca 1300 rokov, odkedy je prvý písomný záznam o takomto úkaze.

https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_European_tornadoes_and_tornado_outbreaks

Čo si môžeme všimnúť, je malá frekvencia týchto úkazov počas stredoveku a raného novoveku a ich rastúci výskyt neskôr, hlavne v posledných rokoch. Niekto by povedal, že to budú znepokojenie - reálne je to však len zlepšenie pozorovaní a hlavne záznamov. Pravdepodobne existujú tisíce tornád, ktoré sa na tomto kontinente udiali od čias Karola Veľkého (vládol počas výskytu toho prvého v tabuľke) až podnes, ktoré ani neboli zaznamenané, a určite si vyžiadali stovky až tisíce obetí, ktoré nikde menovite podchytené nie sú.

Z tabuľky je jasné, že hoci v jednotlivých krajinách nie sú tornáda také časté ako povedzme v tornádovej aleji v USA, sú tu bežným fenoménom od prvých písomných záznamov a škody robia už od hlbokého stredoveku. Z tabuľky je tiež zrejmé, že hoci výskyt (podchytených) tornád stúpa, počet obetí klesá. Historicky najfatálnejšie víry sa udiali v Českom kráľovstve za čias Přemyslovcov, kedy tornádo zdevastovalo dokonca Vyšehrad, potom na Malte počas renesancie, v čase Štúrovcov na Sicílii a pred 35 rokmi v Rusku. Vo všetkých prípadoch sa jednalo o stovky obetí. Keďže presné evidencie sa v stredoveku neviedli, viacero údajov hovorí o “mnoho” obetiach, ale nie sú spresnené, či sa jedná o desiatkach, stovkách či dokonca tisíckach mŕtvych.

Po roku 2000 je najsmrteľnejším tornádom v Európe to v severonemeckom Buetzowe v roku 2015, ktoré si podľa anglickej Wiki vyžiadalo 30 obetí (podľa nemeckej Wikipédie sa ale jednalo len o zranených a jeden mŕtvy sa vyskytol v Hamburgu, kde reálne bol len víchor).

Čo je na tabuľke zaujímavé ako druhé, že tornádo sa aspoň raz za čas vyskytuje prakticky v celej Európe. Je tam množstvo prípadov z Nemecka, Česka, krajín Beneluxu, Ruska, Poľska, Talianska a ďalších stredomorských krajín, ale napríklad aj z Británie, Írska, Srbska a Fínska.

Čo ale Slovensko? Máme sa obávať tornád ako niečoho, čo tu nebýva ale príde s klimatickou zmenou? Skúsme sa opýtať SHMÚ: http://www.shmu.sk/sk/?page=1337

Zistíme, že naša krajina je tiež pomerne bohatá na tornáda, hoci slabšie a reálne nemáme ani zranených, ani mŕtvych - chvalabohu. Otázkou zostáva, či je to pravidlo alebo skôr výnimka, keďže fatálne búrky tohto typu sa udiali prakticky vo všetkých okolitých krajinách. Takisto sa dá pozorovať, že aj na Slovensku ich máme rozhádzané po všetkých krajoch a nevyhýbajú sa žiadnej oblasti (hoci niekde sú logicky častejšie ako inde).

Čo tornáda v krajine, kde sú pre nás typické, USA? Tam sa nejaká extremizácia počasia počas posledných, oxidom uhličitým zaplavených rokov, takisto nepotvrdila.

https://en.wikipedia.org/wiki/Tornado_records

Počet tornád stúpa z toho istého dôvodu ako v Európe - kým kedysi sa do záznamov zaviedli len udalosti, ktoré niekto opísal na vlastné oči a v lepšom prípade ich zachytil na fotografiu, dnes máme meteorologické radary, ktoré dokážu 24 hodín denne, 365 dní v roku pokrývať celú oblasť tornado alley. Tým pádom máme posledné roky prakticky každú podobnú udalosť zdokumentovanú dopodrobna, a teda máme presný prehľad o počtoch vírov.

I tak ale najvyššie počty za 24 hodín sú až na Nr. 1 pomerne staré - napriek akože rastúcej extremizácii je rekord spred 8 rokov a druhé a tretie miesto je staré desiatky rokov. Žiaden trend, žiadne notoricky opakujúce sa rekordy v posledných trebárs 10 - 20 rokoch. Mám dojem, že tend by mal byť čoraz hrozivejší - no nie je.

Okrem jarnej a letnej aktivity tornád trpia USA aj sekundárnou vlnou na jeseň. Tá bola najsilnejšia v roku 1992, takmer pred 30 rokmi. Žiaden trend, nič nové.

Najsmrteľnejšie katastrofy čo sa týka tornád sú potriedené takto: https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_tornadoes_causing_100_or_more_deaths

Suverénne vyhráva Bangladéš v roku 1989 (presne 30 rokov nazad) s 1.300 mŕtvymi. Nemusíme sa baviť o tom, či to tornádo bolo mimoriadne silné, alebo si vyžiadalo také veľké obete kvôli chatrnej architektúre bangladéšskych slumov. Takmer 700 obetí si vyžiadalo tornádo v roku 1925 v USA; ďalšie čierne rekordy si vyžiadali prevažne udalosti v Pakistane, Indii a Bangladéši.

Všetky tornáda v USA s počtom obetí 100 a viac sú archaického dáta - až na jedno z roku 2011 z Missouri, ktoré si vyžiadalo 158 obetí a ktoré je až na 26. mieste v tomto nepeknom rebríčku. Či sa nám to páči alebo nie, štatistika ukazuje jasne, že smrteľnosť tohto fenoménu nie je podmienená nejakým zvyšujúcim sa obsahom CO2, ako skôr blahobytom populácie a teda ich schopnosťou zaobstarať si obydlie lepšie ako nejaká labilná, na kolene zlátaná chatrč v ceste lieviku. Predpoklady, pardon, veštby klimatológov akosi nekorešpondujú s realitou. Smola.

Naopak, v poslednej dobe prudko rastie rozsah škôd spôsobených tornádami. Najničivejšie sa odohrali v posledných 20 rokoch - ale pozor, tuto je podobný zádrheľ ako vyššie. Keď silné tornádo zasiahlo Kansas City v roku 1930, keď malo mesto pár desaťtisíc obyvateľov bývajúcich po garzónkach a nájomných bytoch, a dnes má mesto násobok luxusných predmestských domov plných automobilov, počítačov, elektroniky a nábytku, rozdiel pre poisťovňu je značný. Z tejto štatistiky teda nevyplýva nič, len sa jedno číslo “zvezie” paralelne s druhým.

Najdlhšie trvajúce tornádo a zároveň s najvyšším rozsahom škôd z pohľadu areálu bolo už vyššie spomínané tornádo v roku 1925 (pretože zasiahlo tri rôzne US-štáty, dostalo prezývku Tri-State tornado). Udialo sa pred sto rokmi a odvtedy jeho nasledovníci akosi urputne odmietajú proroctvá klimatológov vyplniť. Mimochodom, toto tornádo sa udialo mimo tradičnú tornádovú alej a zasiahlo skôr oblasť viac na severovýchode. Žeby dôkaz CO2?

Najširšie tornáda namerali naopak v posledných rokoch - lenže chyba lávky, porovnateľne široká trajektória bola nameraná pred 50 rokmi. Vtedajšie údaje sú ale nepresné a neporovnateľné s dnešnými... Žiaden trend, zas a znova.

Čo tak rýchlosť udalosti? Nuž, zdroje hovoria, že Tri-State tornádo spred 96 rokov bolo najrýchlejšie a takmer storočie nikto tento rekord zlomiť nechce. Smola, panikári.

Čo prepad tlaku na barometri? Zmerať presne tlak v lieviku je extrémne vzácna udalosť, no namerané čísla hovoria o dvoch plus-mínus rekordoch, a to z roku 2007 a 1904, kedy tlak prepadol o cca 190 mBar. Žiaden negatívny trend, ale veľmi staré údaje premiešané s dnešnými. 

Skúsme teraz pozitívne štatistiky, OK? Tornáda sa delia podľa nie úplne exaktnej stupnice na kategórie od "čajovej"  F1 až po ničivé F5. Samozrejme, nie je až také podstatné, že sa niekde preženie F1-ka a zbúra senník, ale je dosť zásadná vec, keď sa niekde preženie F5-ka a zdevastuje polovicu veľkomesta. Ako často sa udeje tornádo o sile F5 a narastá ich počet? Štatistika hovorí o tom, že len dve obdobia boli dlhšie ako 6 rokov bez F5-ky.  Na hanbu Pecha, Ača a podobných Nostradamov pseudovedy zvanej moderná klimatológia, jedna sa ťahala od mája 1999 do mája 2007 (počas globálneho otepľovania, či čo je to!!!) a druhá od mája 2013 dodnes (časovo ešte hlbšie v bezprecedentne oteplenom a extremizovanom období!).

Za celé dvadsiate storočie, hlavne teda v tej dobre pred katastrofou zvanou globálne otepľovanie zmena rozvrat klímy poznáme obdobia bez F5-ky, lenže sú kratšie ako tie dnešné, po "extremizácii" - jasný pľuvanec do tváre každému, kto s kamennou tvárou tvrdí, že tornáda budú horšie a že k extremizácii počasia reálne dochádza.

A aby sme tému tornád ukončili, dám ešte pár pikošiek:

1. Mesto Grand Island v Nebraske bolo zdevastované siedmymi tornádami za 4 (štyri) hodiny - ale v roku 1980, takmer 40 rokov nazad. Odvtedy sa podobná udalosť nezopakovala, aj keď denne počúvam, žeby mala byť čoraz častejšia.

2. Oklahoma City bolo zasiahnuté tornádom v ten istý dátum trikrát po sebe. Človek by povedal, že tá extremizácia počasia je neúprosná a že obyvatelia Oklahomy si okrem výbuchov bômb vo vládnych budovách vytrpia príliš veľa. Trapas je, že sa to stalo v rokoch 1916, 1917 a 1918 (vyše storočie nazad) a takáto mimoriadna situácia sa tam viacej takisto nezopakovala.

3. Mestečko Tanner v Alabame utŕžilo dva zásahy tornádami kategórie F5 za necelú hodinu. Pre malé mesto je to katastrofa a Boh chráň, aby nám oxid uhličitý priniesol takéto úkazy pravidelne. Našťastie, môžme si oddýchnuť - Tanner si na túto tragédiu spomína už 45 rokov...

2. Teplotné rekordy

K nasledujúcej stránke https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_weather_records som sa vyjadroval vo svojom blogu aspoň okrajovo. Pri zbežnom prehliadnutí si údajov je jasné, že mnohé rekordy sú čerstvého dátumu - ale prevažne tie z rozvojových krajín, ktoré proste nemajú dostatočne dlhú databázu a tradíciu (a ani sieť) meraní. Ak si niekde v Hornej Dolnej obstaráte teplomer a oddnes začnete merať, hneď prvý údaj bude vlastne rekord. Ďalší údaj bude takisto rekord, hoci sa oteplí/ochladne čo len o jeden stupeň Celzia. To isté sa týka zrážok, sily vetra, snehovej nádielky, výšky hladiny vodného toku atď.

Preto napr. pri afrických krajinách je väčšina dnešných rekordov z totálnych zapadákovov; tam, kde kontinent poctila civilizácia o čosi skôr, rekordy sú o dekády staršie (prevažne, nie je to pravidlo). Príkladom je JAR, (kde je rekord z roku 1918), Tunisko (1931) a Alžírsko (1979, kde je rekordné číslo dosiahnuté ale neprekonané aj v roku 2018).

Čo Antarktída? Klamatológovia nám veštia, že kvôli menšiemu vplyvu vodných pár (inak suverénne dominantnému zdroju skleníkového efektu) by práve na najstudenšom kontinente mal byť prejav otepľovania najmarkantnejší. Kde sa teda dosiahli najvyššie teploty a kedy to bolo? Najvyššia teplota na celom kontinente, vrátane ostrovov, bola nameraná vo výške závratných 19,8°C - ale práve na ostrovoch mimo hlavnú pevninu - a pred takmer 40 rokmi. Na pevnine rekord padol pred 4 rokmi, a aj to paradoxne tam, kde je pár najviac - pri mori. V nadmorskej výške nad 2.500 metrov, t.j. na Antarktickej náhornej plošine, padol rekord v roku 1989 (krásnych mínus 7). Na južnom póle je rekord recentnejší, z roku 2011 a ten hic dosiahol mínus 12,3°C. Žiaden drastický posun v posledných rokoch, žiaden trend, žiadne topenie sa Antarktídy (keďže mínusová teplota nonstop posledných niekoľko miliónov rokov na topenie ľadu nestačí).

V Ázii sú rekordy vyváženejšie a niektoré padli skutočne prednedávnom - Japonsko a spol. Ale napríklad Izrael ako púštna krajina, ktorá by sa mala teplotných extrémov báť najviac, má rekord z čias našich dedov, dokonca ešte z doby pred vznikom štátu samotného. Štáty s dlhou tradíciou meraní (Singapur, Filipíny, Turecko, postsovietske republiky) sa tiež v posledných rokoch neprekonávajú.

Európe som sa venoval v minulom blogu, tak len stručne: severné krajiny napriek jasnému tvrdeniu klamatológov, že sever si to odnesie najviac, rekordy neprekonali podľa konkrétnej krajiny desiatky rokov až po takmer 150 rokov (Írsko, ak ho môžme rátať medzi severské krajiny). Áno, mnohé, hlavne západné krajiny rekordy prekonali po roku 2000. Otázkou je, či je to pravidlo alebo proste vplyv tepelných ostrovov (neviem, nebudem tvrdiť nič z toho).

Na severoamerickom kontinente je to zaujímavé - tropické krajiny hlásia nejaké rekordy (ktoré ale pre oceánskosť ich podnebia nie sú nejakou tragédiou, ale sú v rozsahu, kedy by sme my posledné týždne jasali od šťastia). USA majú rekord stanovený na rok 1913, Mexiko viac ako tridsať rokov nazad. Čo ale krajiny viac na severe - Kanada a Grónsko? Bude mať to tvrdenie, že otepľovací vplyv CO2 sa viac prejaví na severe, kde je menej vodných pár, konečne aspoň orientačný zásah?

Kanada zasadila rekord v roku 1937 - 82 rokov nazad, presne pred WWII.

Grónsko, kde by logicky mal byť predpovedaný efekt najbadateľnejší, má jediný prípad teploty nad 30°C z roku 1915 - 103 rokov nazad, do obdobia WWI.

Oceánia je krásnym dôkazom toho, že rozvojové, v podstate primitívne krajiny prekonávajú teplotné rekordy práve v týchto rokoch nie kvôli skutočne extrémnym výkyvom, ale kvôli doteraz chýbajúcej infraštruktúre. Kým Austrália je civilizovaná už sto rokov, jej rekord padol pred 59 rokmi, v čase Elvisa Presleyho ako začínajúcej hviezdy. Nový Zéland detto (rok 1973). Samoa s rozsiahlou US-základňou má rekord z Vianoc 1968, keď u nás zoškrabovali z chodníkov obete bratskej socialistickej lásky. Rozvojové krajiny ako Vanuatu, Marshallove ostrovy, Tonga, Šalamúnove ostrovy (všetko ostrovný ekvivalent Sudánu) hlásia rekordy ako na bežiacom páse až posledné roky (a tu sa mi núka jedna otázka: ktovie koľko z tých rekordov bolo reálne nameraných a koľko slúži len na nátlak na rozvinuté západné krajiny, podobne ako rokovanie maledivského parlamentu v skafandroch pod hladinou mora).

Južná Amerika má rekordy rozsiate od roku 1905 do dnešných dní. Človek by hádal, že južná krajina ako Argentína bude mať zasa rekord novšieho dáta, pretože para/CO2 atď, ale paradoxne, to najstaršie číslo na kontinente je na hanbu klamatológov práve odtiaľ a nie z rovníkových krajín, kde by na základe ich logiky mala teplota skôr stagnovať...

Výhoda Wikipédie je v tom, že máte všetko biele na čiernom, ako by povedal jeden náhodne mysliaci ústavný ex-činiteľ. Niekto sa tam pohral s rôznymi extrémnymi zmenami počas uplynulého storočia - a znova na naše “prekvapenie” sú tam čísla, ktorým už dávno zaschol atrament. Napríklad taký najprudší nárast teploty za 2 minúty sa udial za druhej svetovej vojny v Južnej Dakote (mne nepredstaviteľných 27°C - ako keď v zime vyjdete von od vianočnej večere na dvor). Tri údaje v rebríčku sa zaokrúhľovali na Fahrenheitovej stupnici: najdlhší rad bezprostredne po sebe nasledujúcich dní s teplotou:

nad 100°F (a teda 37,8°C) - 160 dní, Austrália, 1923 - 1924.

Nad 110°F (43,3°C) - 84 dní, Nevada, USA, 1917.

Nad 120°F (48,9°C) - 43 dní, tá istá lokalita aj rok.

Čo je trapas, ani jeden z rekordov nebol stanovený v časoch hroziacej extremizácie počasia, klímy, rozvratu, kolapsu civilizácie a podobne. Všetky tieto údaje sú staršie ako drvivá väčšina prírastku CO2 v atmosfére - pred 100 rokmi skutočne sme nemohli hovoriť o nejakých gigatonách CO2 a podobných hrozivých, no po rozrátaní na drobné vlastne nepodstatných číslach.

Pôvodným zariekadlom klamatológov bolo globálne otepľovanie (to až dovtedy, kým sa nezistilo, že pri používaní všestrannejšieho zariekadla napasujete do tragického textu akékoľvek počasie, nielen to teplejšie). Človek získal za tie tri dekády neustáleho otepľovania pocit, že vlastne nemôže mrznúť už ani v Antarktíde, a že Eskimáci v Grónsku chodia v bikinách, aby sa neprehriali. Je teda nejaký negatívny rekord stanovený v časoch, kedy levely CO2 dosahovali čoraz vyššie úrovne (a miestami takmer dosahovali tie hodnoty, ktoré boli na Zemi 99% jej histórie :) )?

Rekordný mráz z tak atypickej “zimnej” krajiny ako Alžírsko hlásili v roku 2005 - ale veď to už mala byť otvorená severná morská cesta, nie?

Južná Afrika namerala rekordných mínus 20°C v roku 2013 - šesť rokov nazad, v čase po troch dekádach panikárskych správ o bezprecedentnom oteplení celého sveta...

Antarktída, presnejšie najvyšší ľadovec Dome A, stanovil rekord v roku 2005; kontinent ako taký v roku 1983 (OK, tam asi nemerajú teploty od Amundsena, pripúšťam).

Z ázijských krajín približne polovica hlásila minimá po roku 1990, kedy už malo globálne oteplenie prebiehať v plnej miere. Totálny rozpor s tvrdeniami klamatológov - ale veď oni hovoria o klíme a toto je predsa len počasie...

V Európe bola väčšina rekordov stanovená okolo WWII, kedy prebiehala dolná fáza tridsaťročnej teplotnej oscilácie. Čo je ale zvláštne, približne štvrtina krajín mala negatívne rekordy v dobe od roku 1980 - počas oteplenia... Niečo mi tam smrdí, vám nie? Oteplenie by malo byť také, keď vám práve údaje o rekordných mrazoch zastarajú a vy ich nemôžte prekonať - ale tu mrzlo občas viac ako v minulosti a pozitívne rekordy (horúčavy) sú z 19. storočia až 70. rokov...

Na oboch amerických kontinentoch padali negatívne rekordy v čase po nezvratnom oteplení na Kube (1996), v Paname (rok skôr), v Chile (ach tie vodné pary) v roku 2002, v Paraguayi v roku 2000 a vo Venezuele v roku 2010. Austrália má rekord z roku 1994, vyššie spomenuté pidištáty Oceánie pre zmenu buď teplotné prepady nemerajú, pretože by svoju chudobu neschopnosť nemali na koho zvaľovať, alebo ich proste nezverejňujú.

A zasa na záver pár perličiek: 27°C je rekordný prepad za 5 minút, zhodou okolností takisto z Južnej Dakoty - udial sa v roku 1911. Dnes by bol porovnateľný prepad za takú krátku chvíľu senzáciou, ale vtedy proste verili vo všemocného Boha, nie všemocný oxid uhličitý...

Najchladnejší júl na severnej pologuli bol hádajte kedy a hádajte kde? Bolo to Grónsko (to, kde je údajne najviac vidieť oteplenie) a bol to júl 2017! Áno, v tomto júli už mali premávať lode severnou morskou cestou minimálne sedem rokov a ľadové medvede mali byť už iba v ZOO - miesto toho celý júl mal priemer mínus 33°C (medveďom pravdepodobne naopak mrzli čerstvo vrhnuté mláďatá).

3. Zrážky

Najväčší príval vody za minútu bol podľa zdroja v USA a dosiahol 31,2 mm. Áno, považujem to za extrémny prívalový dážď... ale našťastie sa nezopakoval od roku 1956, teda 63 rokov.

Príval za hodinu bol rekordne nameraný takisto v USA, a to 305 mm. Ešte o deväť rokov skôr ako ten predošlý.

Za dvanásť hodín, resp. za jeden deň, napadlo najviac dažďa na Réunione, počas tej istej udalosti, a to cyklónu Denise (1144 a 1825 mm). Už množstvo za 12 hodín prekonalo mieru zrážok (cca 600 - 700 mm, podľa lokality)  na Slovensku - takisto ale nebolo prekonané od roku 1966, čiže viac ako polstoročie.

Troj- a štvordňový príval vody je novšieho dáta a takisto z Réunionu, z roku  2007, teda dvanásť rokov nazad. Odvtedy oxid uhličitý spí a prívaly sa neextremizujú, hoci mám z dennej tlače a správ v TV pocit, že by mali byť prekonávané denne.

Najvyššie ročné zrážky sú zaznamenané z Indie, kedy v rokoch 1860 - 1861 napadlo neuveriteľných 26,5 metra vodných zrážok (výška sedemposchodovej budovy).

Najvyššia nádielka počas jedinej búrky je z roku 1980 (40 rokov nazad), kedy znova na Réunione napadlo necelých 6,5 metra vody - desaťnásobok ročnej dávky na Slovensku.

Klamatológovia často argumentujú tým, že napríklad India a Čína kvôli topeniu himalájskych ľadovcov vyschnú a následne stratia potenciál aspoň doterajšej produkcie potravín. Nuž, keďže tak v jednej ako aj druhej krajine klesá množstvo podvyživených ľudí rapídnym tempom a India ako čierna ovca svetovej ekonomiky sa stala viacmenej sebestačná v produkcii potravín, tieto klamaprognózy sú (ako bez výnimky vždy) úplne mimo realitu. Čo ale so zrážkami? Je tam klesajúci trend za tých cca 40 rokov bezprecedentného otepľovania, alebo žiadna panika nie je potrebná?
Pozrime si teda jeden rekord pod štítmi Himalájí, a to najvlhkejšie obdobie nad desať rokov: sú to takmer presne dvetisíce roky /1998 - 2010), a to v indickom štáte Meghalaya. Zasa úplne v rozpore s proroctvami klamatológov. Druhá podobná sezóna bola v Kolumbii a čiastočne sa prekrývala s tou indickou - zasa v kontradikcii s panikármi, podľa ktorých mal Amazonský prales vyschnúť kvôli pár molekulám CO2 navyše (mimochodom, ten prales bol skutočne na ústupe, ale v období, keď CO2 v atmosfére bolo podstatne menej ako je dnes. To vám ale Pecho nepovie).

Sneh je podobne ako ľadové medvede obetným baránkom klimatických Nostradamov. Čím je priemyslu, čím viac mäsa jete, čím viac lietate na dovolenku, tým viac je CO2 v atmosfére. Tým pádom narastá skleníkový efekt, tým je teplejšie a tým viac je sneh obmedzený klimatickými faktormi.

Skutočne? Poďme na rekordy - mali by byť veľmi bradaté, prinajmenšom staršie ako 70. roky, keď sa (údajne) začalo bezprecedentne otepľovať. Aká je realita?

Najrozsiahlejšia snehová búrka je zaznamenaná v Južnej Afrike - v roku 2012;

Najväčšia nádielka snehu za 24 hodín - 2,56 metra, Taliansko... 2015;

Najviac za sezónu - USA, 29 metrov (!!!) - v rokoch 1998 - 1999.

Ako vždy a bez výnimky, realita a hlásenia klamatológov sú úplne inde, rovnako ako logika a výroky kapitána TomToma. Dá sa bez preháňania povedať, že čokoľvek vám Pecho, Ač, Lapin a spol. do TV alebo novín povedia, stane sa dokonalý opak. Čo je ale úplne trápne na celej tejto záležitosti, že ani jednému z nich nie je z toho blbo a s kamennou tvárou svoje hoaxy, klamstvá a “možno”-udalosti budú papagájovať aj po desiatich rokoch (v prípade Lapina aj viac) opačnej reality. Nie je možné, aby človek, ktorý netrafí ani preklad slova “legumen” (strukovina, podľa Alexandra Ača uhorka), dostával aj po 12 rokoch zásadne zlých predpovedí a prehranej verejnej stávky, z ktorej sa vyhovoril, priestor na ďalšie jehovistické drísty o konci sveta, lebo veď CO2, priemysel, kapitalizmus, USA a Západ.

Napriek tomu všetkému je každý z nich častým hosťom na týchto stránkach a dostávajú mimoriadne lukratívny priestor, hoci klamstvo, panika a falošné proroctvá sú ich pracovnou metódou (a to za peniaze daňových poplatníkov).
Nezodpovedanou otázkou ale zostáva (a asi aj zostane), k akému účelu tie ich články sú. Historické, exaktné záznamy totiž nezvratne dokazujú, že dotyční "vedci" pravdu nepovedia ani keď sa pomýlia. Dúfajme, že to tak naveky aj zostane.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočner písal Zsuzsovej o sledovaní Sulíka a Rajtára chcel dostať do basy

Ďalšia časť Kočnerovej komunikácie potvrdzuje výpoveď Petra Tótha.

Kalavská sa vzoprela Ficovi, Smer jej návrh nepodporí

Ministerka predloží stratifikáciu len ako obyčajný zákon.


Už ste čítali?